Zápisník Drana Walesa
1. 2. 2013
Autorské práva vyhradené! Autor: Alžbeta Ľudmová
Zápisník Drana Walesa
1.deň – 24.12.
„A vtedy tá príšera vyskočila! Schytil som zo zeme meč, pozbieral všetky svoje sily a bodol ju do hrude. Strašne zavyla a spadla na zem. A viete kto sa stal hrdinom? Môj brat!“ starký sa sťažoval na svojho brata tak ako vždy keď s ním večeriame. Viem že tento príbeh nie je práve najvhodnejší pri štedrovečernej večeri, ale hovorte to môjmu starkému! Buď vás nepočuje alebo nerozumie alebo na vás kašle. Takže ten príbeh počúvam už asi po 100 raz. Vnímam ho na pol ucha a pritom sa vidličkou prplem v tomúžasnom tiramisu. Tak rád by som ho celé do seba natlačil! Tak ale ako sa tam má zmestiť keď už mám v sebe celú ohniváčku, polievku zo šarlátky, hubovú omeletu, oplátku s medom od kerských včiel a farské orechy? Dúfam že ešte zostane. Milujem Karino tiramisu! Dúfam že sa Kare bude páčiť darček odo mňa. Strašne sa teším na darčeky. Aj keď na Vianoce som sa tešil oveľa viac! Prečo? Nie preto že by som chcel darčeky, vypadnúť z domu alebo sneh ako iné deti. Nie. Tešil som sa (a vlastne sa stále teším) lebo vždy na Vianoce chodíme na západné Kaspické ostrovy, k starkému. Síce sa tam stretnem s Karou ale inak to je o ničom. Ale tento rok je to inak. Tento rok oslavujeme Vianoce u nás, na východných Kaspických ostrovoch! Aspoň budem môcť byť na Vianoce s Lejlou a Renom! Lejla je náš jednorožec a Reno môj drak. Ale na Vianoce s nimi nikdy nie som. A Kara konečne spozná náš kúzelne krásny svet, lebo ona u nás nikdy nebola, a na západných Kaspických ostrovoch nemajú ani jednorožce, ani draky, ani ohniváčky, ani šarlátky a ani nič iné.
2.deň – 25.12.
Dnes som vstal dosť skoro. Obliekol som sa, umyl a už o siedmej som vyšiel na dvor. Na moje prekvapenie, Kara už bola hore a ako vo vytržení hladkala Lejlu. „Je taká krásna! Ako to že som také zviera v živote nevidela? Prečo ste ma sem nevzali už skôr?“ spýtala sa ma hneď ako ma uvidela. Bola taká prekvapená, že keď išla ku mne ani nezbadala kameň na zemi, potkla sa a pristála mi rovno v náruči. Práve v tej chvíli ponad nás preletel Reno na svojej rannej vychádzke. Kara sa strašne zľakla a pritúlila sa ku mne. Bol som prekvapený, nadšený a zároveň som si to užíval. Veď som práve objímal dievča svojho srdca! Chvíľu sme tam tak stáli. No potom prišiel otec, a my sme sa museli od seba odtiahnuť. Chcel som sa Kary spýtať, či by sa chcela naučiť jazdiť na jednorožcovi, ale nestihol som, lebo nás mama volala na raňajky. Na raňajky sme mali čerstvý a ešte teplý domáci chlieb s úžasnou salmandrovou pomazánkou. Kara ju ešte nikdy nevidela (samozrejme ani nejedla). Teraz keď ju zajedala maminým výborným chlebom, veľmi jej chutila. Keď sa dozvedela že sa vyrába z drtených lieskovcov a šťavy z lienky (pre tých čo nevedia: lienka je červený bodkovaný kvet, veľmi podobný vlčiemu maku, ale na rozdiel od neho jedlý a veľmi dobrý) veľmi sa prekvapila. No chutila jej aj tak. Keď sme sa naraňajkovali išli sme von a až do večera sme čistili dvor, stajne, maštale a dom.
3.deň – 26.12.
Keďže sa Kara strašne zaujímala o našu prírodu, rozhodol som sa že jej dám hodinu Biológie. Zobral som náš vak na výpravy (je v ňom kopa jedla a oblečenia, voda, zápalky, príručka Ako prežiť a 2 vreckové nožíky) a vyrazili sme. Najprv sme šli po kraji Kazilesa, prešli sme cez Kvietňačku (najkrajšia lúka na Východných Kaspických ostrovoch) a nakoniec sme prešli okolo Diranu (jedno naše jazero) a vrátili sa naspäť. Bol to krásny výlet a Kara sa naučila veľa o našej faune a flóre.
4.deň – 27.12.
Dnes sme po raňajkách išli von a keďže sme všetko vyčistili včera, dnes sme išli jazdiť. Kara sa veľmi tešila keď som jej prezradil že ju otec chce naučiť jazdiť na Lejle. „To je úžasné!“ skríkla. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem!“ začala kričať a poriadne ma vystískala. Tak sme sa teda vybrali do stajne a ja som jej ukázal ako má osedlať Lejlu. Síce to skúšala asi 20 minút, no nakoniec sa jej to podarilo. Keď sme všetko okolo Lejly porobili, išiel som osedlať Rena. Reno sa veľmi tešil, no bol aj prekvapený. Cez zimu sme totiž vždy preč a on je zavretý v stajni, maximálne ho tak paholci vypustia do ohrady alebo sa s ním idú von prebehnúť. No ešte nikdy som na ňom cez zimunejazdil.Bol som strašne šťastný! Osedlal som ho do 10 minút a vyviedol som ho na dvor. Bol tam už aj otec na Pokite (našom oslíkovi) a Kara na Lejle. Otec plánoval že s Karou pôjde k Diranu a potom ju dá Lejlu na lonžku a naučí Karu základné ovládanie jednorožca. Ja si zatiaľ pôjdem zalietať na Renovi a budem na nich tak povediac dávať pozor.
5.deň – 28.12.
Dnes bol super deň! Ja, Kara, otec, mama, starý otec, Lejla, Reno a Pokita sme išli plávať do Dirany! Bol strašne teplý a krásny deň. Voda bola priezračná a priemne studená. Hneď ako sme tam prišli a uvidel som tú krásnu vodu, tak som tam skočil! Pri Dirane sme boli skoro celý deň. Obedovali sme tiež tam. Urobili sme si výborný piknik. Aj sme hrali rôzne hry. Potom som previezol Karu na Renovi. Síce strašne kričala, no pritom sa usmievala. No čo budem hovoriť, dnes bolo super!
6.deň – 29.12.
Kara sa ráno strašne tešia, lebo som jej prezradil, že otec ju chce naučiť skákať! Hovoril že už Lejlu ovláda tak dobre, že by to s ňou mohol skúsiť. No a išlo jej to výborne! Ovláda Lejlu ako keby jazdila už od malička. Pri skoku sa predklonila presne ak má a po doskoku ani nenadskočila. Aj otec tvrdí že skáče úžasne. Lejla vôbec neprotestovala ani keď ju Kara naviedla na spadnutý kmeň veľkého stromu. Podvečer sme ju zobrali na vychádzku do terénu. Už je natoľko schopná pri jazde na jednorožcovi že ju otec pustil. Aj keď išiel s nami. Lejla ju poslúchala na slovo. A to je úžasné lebo ona neposlúcha hocikoho. Večer Keď som sa išiel postarať o Rena, Karu som nikde nevidel, no myslím si že už bola v jej izbe.
7.deň – 30.12.
Keď som sa zobudil, na dvore bol veľký rozruch. Vyšiel som na dvor a spýtal som sa mamy čo sa stalo. „Kara zmizla! Nie je nikde!“ zvolala so vzlykmi. „Naozaj? Niekde musí byť!“ odpovedal som s kúskom nádeje v hlase. „Nie, je preč! Aj Lejlyn box je prázdny.“ Mama sa už, už išla zosypať. „Hádam len neodišla na Lejle! Nie je taká skúsená a ani to tu nepozná! Veď sa stratí alebo si ublíži! A ešte ju nebodaj začnú naháňať mrazošťany! Kara!!“ skríkol som zo zúfalstvom v hlase. „Nemá to cenu. Už sme prehľadali celý dom, statok a aj všetky miesta na ktorých s nami bola.“ Otec sa zrazu vynoril a chytil mamu za plece. „Neplač, všetko bude dobre. Nič sa jej nestane. Vyšleme letky a aj všetkých ostatných nech ju idú hľadať. Pôjdem aj ja s Dranom. Reno snáď svoju kamarátku vyňuchá. Poď Dran musíme vyraziť čo najskôr. Choď hneď osedlať Rena a za polhodinu vyrážame.“ Otec sa otočil na päte a išiel rozdávať rozkazy ďalej. Ja som sa rozbehol rovno do stajne za Renom. Osedlal som ho za chvíľu a potom som sa išiel narýchlo najesť. Rýchlo som do seba nahádzal chlieb s vajíčkom a vybehol som na dvor. Otec tam už bol, ja som iba naskočil na Rena a už sme leteli hľadať Karu a Leju. Prehľadali sme celý Východný ostrov, aj kus mora ale Karu sme nikde nevideli. Otec a niektorý jazdci prečesali kúsok po kúsku celý les, letky a ja sme prehľadávali oblohu a dokonca nám pomohli hľadať aj sviňuchy, Hľadali sme celý deň a nič. Večer som sa prehadzoval na posteli a nemohol som zaspať. Veď moja milovaná Kara sa tam niekde vonku trasie od zimy a možno aj umiera!
8.deň - 31.12.
Ráno som vstal a tak ako sme sa s otcom dohodli, tak som stál už o 7:00 na dvore oblečený, umytý a s Renom za pätami. Dnes sme mali Karu hľadať z druhej strany. Vyletel som zo vzduchu a popohnal som Rena na druhú stranu ostrova, k Ligotavej lagúne. Ako sme prelietali ponad ňu dostal som nápad. Čo ak Kara predsa len išla na Opačný Východný ostrov? Aj keď sme to nepredpokladali ale aj tak. Veď tu sme ju nenašli, nie? Tak prečo by nemohla ísť tam? Otočil som Rena a vydal som sa na prehliadku Opačného Východného ostrova. Prečesávali sme lesy, nábrežia a pláže. Keď sme preleteli cez Skalnaté hory začul som vystrašený krik. Pozrel som sa dole a zazrel som Karu ako na Lejlynom chrbte upaľuje ako víchor od nejakého bodu. Zletel som nižšie a uvidel som Mrazošťany, ktoré sa snažili Karu s Lejlou chytiť. Zleteli sme s Renom až k zemi a dosadli na zem. Pritiahol som Renovi opraty a už, už by na mňa vyskočili Mrazošťany, keď Reno zrazu otvoril papuľu a z nej vyletel obrovský plameň. Mrazošťany zo zavíjaním stiahli chvosty a ušli sa schovať do najbližšej jaskyne. Zoskočil som z Renovho chrbta a bežal som za Karou, ktorá celú túto situáciu vyjavene sledovala. Pribehol som k nej a vyobjímal som ju. Potom som Karu posadil Renovi na chrbát a vysadol som si k nej. Reno sa vzniesol kúsok nad zem, chytil do pazúrov Lejlu a odletel naspäť domov. Keď sme dorazili, otec privolal všetkých hľadačov naspäť so správou že Kara je zachránená. Potom sme mu to všetko museli vyrozprávať. Po tomto rozhovore sme s Karou odsedlali Lejlu s Renom a postarali sme sa o nich. Reno a Lejla si spokojne chlipkali vodu a ja s Karou sme sa išli osprchovať a prezliecť. Stihli sme to ledva, lebo práve začal ohňostroj. Sedel som pri Kare, sledoval ohňostroj a pomyslel som si: Snáď nebude celý rok taký ako dnešok.
Koniec
Komentáre
Prehľad komentárov
Tento románik je veľmi milý, autorka v ňom využila svoju fantáziu a sčítanosť a vytvorila pútavé a zaujímavé dielko.
krásne
(Michaela, 6. 2. 2013 19:43)